Minulosť Alfy Romeo môžeme rozdeliť na dve hlavné obdobia. Počas prvého, od založenia firmy až po koniec druhej svetovej vojny sa automobilka zaoberala výrobou exkluzívnych športových a závodných automobilov, začiatkom päťdesiatych rokov sa firma preorientovala na sériovú výrobu, ale s uchovaním športového charakteru celej produkcie.

Koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia prežíval automobilový priemysel v Taliansku obrovský rozmach. Nové značky vznikali ako huby po daždi, ale mnohé zanikli už po vyrobení prvého prototypu. V roku 1903 tam existovalo 25 firiem zaoberajúcich sa výrobou automobilov, v roku 1905 už 50 a v roku 1906 dokonca 73. V tomto roku spravila rozhodujúci krok k prieniku na taliansky trh francúzska značka Darracq, ktorá medzitým už stihla zriadiť svoju filiálku v Anglicku (neskôr Talbot) a predať licenčnú výrobu do Nemecka firme Opel. Darracq, v tom období už kontrolovaný anglickým kapitálom založil v roku 1906 v Neapole taliansku pobočku ”Societa Italiana Automobili Darracq”, ale už v decembri sa presťahoval na milánske predmestie Portello, kde postavili modernú továreň s rozlohou 8000m2. Továreň osobne vedená Alessandrom Darracqom ponúkala dva modely a už v prvom roku vyrobila 600 kusov, čo mohol byť slušný základ rozvoja firmy. Darracq ale nepočítal s národnou hrdosťou Talianov, ktorí o takýto ”pseudotaliansky” výrobok neprejavovali primeraný záujem. V roku 1909 sa odbytové problémy naplno prejavili a podnik sa dostal do červených čísiel, čo prinútilo Darracqa dať ho do konkurzu. Firmy sa rozhodla ujať skupina lombardských priemyselníkov zoskupených okolo rytiera Stellu a 24. 6. 1909 založili spoločnosť ”Societa Anonima Lombarda Fabrica Automobili”.



Nová firma sa rozhodla produkovať pod novou značkou od základu nové typy. Riaditeľ Ugo Stella poveril vývojom nového typu automobilového fanatika Giuseppe Merosiho, pôvodom zememerača, ktorý bol povestný konštrukciou automobilov s maximálnou rýchlosťou 100 km/h a predtým pôsobil ako konštruktér vo viacerých firmách medzi inými aj Fiat a Bianchi. Za niekoľko mesiacov vyprodukoval ním vedený tým (ktorého členom bol aj neskôr známy pretekár Giuseppe Campari) prvý automobil, typ 24HP s karosériou od firmy Castagna, s motorom s objemom štyri litre, ktorý bol na prvý pohľad koncipovaný ako závodné auto. Blok motora v celku s hlavou valcov bol odliaty z ľahkej zliatiny, piesty z hliníka. Obidve nápravy boli tuhé, zadná poháňaná prostredníctvom kardanového hriadeľa, štvorstupňová prevodovka bola s motorom spojená viackotúčovou spojkou. Automobil vážiaci 1000 kilogramov dosahoval maximálnu rýchlosť, ako ináč, 100 km/h. Tento model dostal postupne označenie 20-30HP a dočkal sa ďalších výkonnejších vývojových verzií Tipo C, D a v roku 1914 Tipo E. S typom 20-30HP sa firma hneď rozhodla zúčastňovať pretekov a ako na prvý sa prihlásili na šiesty ročník Targa Florio v roku 1911.




Pred vojnou stihla automobilka ešte vyprodukovať viaceré typy odvodené od 24HP, v roku 1910 12HP, 1912 15HP, 1914 40-60HP a 15-20HP.

Neustále vývojové práce a hlavne nepretržitá účasť na pretekoch firmu finančne vyčerpávali a keď sa v roku 1914 ocitla na pokraji krachu dostala sa pod správu banky. Kúpou zvyšných podielov od A. Darracqa sa Banca di Sconto stala väčšinovým vlastníkom a v roku 1915 ponúkla celú firmu do konkurzu. Novým majiteľom tejto priemyselno-finančnej skupiny sa v roku 1915 stala spoločnosť Accomandita Ing. Nicola Romeo &Co, vedená neapolským podnikateľom, profesorom Romeom. Sila veľkého koncernu podnikajúceho vo viacerých oblastiach zabezpečovala automobilke s už vtedy slávnym menom finančnú istotu a možnosť ďalšieho rozvoja a pod Romeovým vedením sa vypracovala na jedného z rozhodujúcich automobilových výrobcov v Taliansku.

V roku 1917 začala firma s produkciou leteckých motorov v licencii Isotta-Fraschini a po skončení vojny obmedzila zbrojársku výrobu s úmyslom rozšíriť výrobu automobilov. V roku 1918 sa zmenila na akciovú spoločnosť s názvom SA Nicola Romeo &Co.

Prvým po vojne produkovaným automobilom bol predvojnový typ 20-30 HP, ale konštrukčný tým, členmi ktorého sa medzitým stali aj Alberto Ascari a Ugo Sivocci, čoskoro predstavil nový typ G1 so šesťvalcovým motorom s objemom šesť litrov. Zvýšenie ceny benzínu a dane za luxusné vozidlá ale spôsobili predčasné zastavenie výroby. V roku 1920 prichádza do firmy mladý pretekár a skúšobný jazdec Enzo Ferrari, ktorý mimoriadne ovplyvnil jej ďalší vývoj. V roku 1921 sa začal vyrábať nový typ RL. Mal šesťvalcový motor odvodený od G1 s objemom tri litre a jeho výroba vo verziách Turismo a SuperSport trvala až do roku 1927. V rokoch 1923-1925 sa vyrábal tiež typ RM so štvorvalcovým dvojlitrom vo viacerých verziách výkonu a rázvoru.



Po úspešných účastiach v pretekoch sa v roku 1923 vedenie firmy rozhodlo postaviť typ pre závody najvyššej kategórie, podľa propozícií GP. Prvý typ, dvojlitrový šesťvalec s označením P1, navrhnutý týmom vedeným Luigim Bazzim, predtým konštruktérom Fiatu však nebol úspešný a hneď v prvom tréningu na GP Talianska neprežil jeho haváriu Ugo Sivocci.

Napriek mimoriadnym športovým úspechom bola firma malým podnikom s ročnou produkciou maximálne 1000 kusov, ktorej hlavnou náplňou bola výroba leteckých motorov a tak na trh dodávala iba polovicu žiadaného počtu álf.

V roku 1924 privádza Enzo Ferrari do Alfy Vittoria Jana, ktorý v priebehu pár mesiacov skonštruoval nástupcu neúspešnej P1, legendárny typ P2, prvého víťaza majstrovstiev sveta, ktorým Alfa v dvadsiatych rokoch ovládla trate GP. V rokoch 1924 a 1925 vyhral všetky GP ktorých sa zúčastnil. Alfa Romeo P2 bol radový osemvalec s rozvodom 2xOHC odliaty z ľahkej zliatiny. Mal obsah dva litre a bol prepĺňaný kompresorom. Hneď svoj prvý štart premenil na víťazstvo, keď riadený Antoniom Ascarim zvíťazil v miestnych pretekoch v novom traťovom rekorde. Rovnako prvý štart na veľkom preteku, na GP Francúzka a GP Európy bol víťazný. Vďaka úspechom typu P2 získala Alfa prvý titul Majstra sveta GP.



V roku 1928 bol predstavený nepriamy nasledovník typu RM, typ 6C1500 so šesťvalcovým motorom OHC (alternatívne 2xOHC) s objemom 1500 cm3, na ktorého konštrukcii sa prejavili výrazné vplyvy z typu P2.

Na zlepšenie ekonomickej bilancie pribrala firma v roku 1929 ďalšie aktivity, výrobu nákladných vozidiel v licencii Büssing a Deutz, stavbu karosérií a výrobu výrobkov z ľahkých zliatin.

Keďže výkon typu 6C1500 konštruktérov neuspokojil, rozhodli sa jeho objem zväčšiť a rozvod OHC nahradiť štandartne rozvodom 2xOHC. Tak bol v roku 1929 predstavený typ 6C1750, ktorý sa v rokoch 1929-1933 stal nosným typom celej produkcie. Nový model bol síce rovnako rýchly ako jeho predchodcovia, ale hlavným cieľom bolo zlepšiť ovládateľnosť a jazdné vlastnosti, čo riešili celkovým odľahčením stavby. 6C1750 bol prvý, ktorého karoséria sa vyrábala v prevažnej miere vo vlastnej produkcii. Napriek tomu sa najznámejšia stala verzia Gran Sport s karosériou od firmy Zagato.



6C1750 sa vyrábal vo viacerých výkonových a karosárskych verziách s kompresorom aj bez a v závislosti od toho dosahoval maximálnu rýchlosť 125-170 km/h. V roku 1930 sa umiestnil na prvých štyroch miestach v legendárnych Mille Miglia a vybojoval jedno z desiatich víťazstiev Alfy v týchto pretekoch.

Napriek všetkým opatreniam sa krach na Wall Street podpísal na účtovnú bilanciu firmy a tak ju spolu s inými ešte v roku 1929 musel prevziať štátom kontrolovaný koncern IRI (Instituto per Riconstruzione Industriale).