Rok 1929 priniesol aj ďalšiu významnú zmenu, keď Enzo Ferrari dovtedajší pretekár a vedúci závodného týmu zakladá Scuderiu Ferrari, osobitné závodné oddelenie Alfy Romeo.

Potreba vozidla s vyšším výkonom priniesla v roku 1931 prvý sériový osemvalec, typ 8C 2300. Bol vyrábaný v dvoch dĺžkach rázvoru ako Tipo Corto a Tipo Lungo, podvozok a karosérie boli v podstate prevzaté z predchádzajúcich šesťvalcov. Motor konštrukčne priamo odvodený z typu P2 pozostával z dvoch blokov po štyroch valcoch z ľahkej zliatiny. Zo stredu kľukového hriadeľa bol poháňaný kompresor ako aj rozvod 2xOHC. Motor s obsahom 2336 cm3 dosahoval maximálny výkon 142 koní.

Keďže P2 víťazil na tratiach GP už siedmy rok bol z typu 8C2300 odvodený jeho nasledovník známy ako 8C2300 Monza, pre cestné závody bola určená verzia 8C2300 Spider Corsa a pre vytrvalostné 8C2300 Le Mans.



V roku 1933 prichádza nový typ 6C1900 so základným výkonom 68 koní ako posledná modifikácia radu 6C1500, 6C1750. Ešte v ten istý rok bol predstavený nasledovník tohoto typového radu typ 6C2300, vyrábaný vo viacerých verziách podvozku, karosérie aj motora. V závislosti od toho sa výkon pohyboval od 68 do 105 koní. Zvláštnosťou základnej verzie bola možnosť nastavenie tuhosti tlmenia zadnej nápravy pomocou tlmičov vlastnej konštrukcie.



Kvôli pretrvávajúcim finančným problémom sa firma v roku 1933 vzdala oficiálnej účasti v pretekoch GP. Jej aktivity v plnej miere prebrala Scuderia Ferrari, ktorej fabrika prenechala všetky vyrobené automobily a tiež časť konštrukčného oddelenia.

Nedostatočný výkonový nárast 8C2300 Monza oproti P2 podnietil Ferrariho konštruktérov k jeho modifikácii na 8C2600 Monza. Zväčšenie objemu sa prejavilo nárastom výkonu na 180 koní.

Motor tohoto typu bol použitý aj v ďalšej úspešnej alfe pre závody GP, type P3, ktorý sa stal prvým monopostom s centrálne umiestneným jazdcom. Umožňovala to konštrukcia pohonu zadnej nápravy s diferenciálom umiestneným pred sedadlom jazdca a pohonom kolies samostatnými hriadeľmi po stranách sedadla. Od prvej účasti v závode GP v roku 1932 až po odchod Alfy z pretekov v roku 1933 vyhral P3 všetky preteky ktorých sa zúčastnil.



Scuderia Ferrari pripravila v tomto období tiež viacero zaujímavých prototypov, ako napríklad dvojmotorové prevedenie typu 8C2600, ale v pretekoch sa neuplatnili. Z jedným z týchto skúšobných automobilov, typom Bimotore dosiahol v roku 1934 na autostráde Firenze-mare Tazio Nuvolari najvyššiu rýchlosť 321,4 km/h, čím vytvoril nový rekord na letmý kilometer.

Pre rok 1934 pripravila Alfa pre Scuderiu modifikovaný typ P3 označený ako Tipo B s motorom s objemom zväčšeným na 2,9 litra a neskôr až na 3,8 litra. Úpravami stúpol výkon z pôvodných 225 až na 330 koní. V roku 1934 bol komplexne rekonštruovaný podvozok najskôr s nezávislým zavesením iba vpredu, na konci roka bola aj zadná náprava nahradená kyvadlovými polonápravami.

Obdobné usporiadanie podvozku mal tiež typ 12C s dvanásťvalcovým motorom s objemom 4060 cm3 a výkonom 400 koní, ktorý sa zúčastňoval veľkých cien v rokoch 1936-1937. Na podobnom podvozku ako 12C pripravila v roku 1938 Alfa Romeo tiež ďalšie typy. 308 mal motor odvodený z typu P3 s výkonom 306 koní, typ 312 mal dvanásťvalcový motor s objemom 2,7 litra a výkonom 320 koní a typ 316 mal šestnásťvalcový motor s objemom 2,95 litra a výkonom 350 koní.



Vrcholom typového radu 8C a vlajkovou loďou značky (a možno aj celého predvojnového automobilového priemyslu) bol v roku 1935 predstavený typ 8C2900, vyrábaný v rokoch 1935-1939. Automobil bol dodávaný v dvoch verziách rázvoru (Corto a Lungo) a v závislosti od výkonu motora 180-220 koní dosahoval s prúdnicovými karosériami hlavne od firiem Touring a Pinin Farina rýchlosť 175-230 km/h.




Koniec tridsiatych rokov znamená pre Alfu ústup zo slávy v pretekoch Grand Prix kde sa začali presadzovať aj nacistickou ideológiou podporované automobily značiek Mercedes a Auto Union.

V roku 1937 postavila Scuderia Ferrari automobil podľa nových propozícií GP, odvodený od šestnásťvalcového typu 316, monopost s osemvalcovým motorom s objemom 1,5 litra a prepĺňaním kompresorom známy pod označením 158-Alfetta (malá Alfa).

V roku 1938 sa rozhodla firma opäť prevziať plnú moc nad účasťou v pretekoch GP a Enzo Ferrari bol menovaný do vedenia ako riaditeľ športových aktivít.

Po nezhodách vo vedení opúšťa Ferrari v roku 1939 Alfu Romeo. Podľa zmluvy nemohol najbližšie štyri roky podnikať pod menom Scuderie Ferrari a tak pred založením firmy pod vlastným menom založil v Modene konštrukčnú firmu Auto Avio Construzioni.

Ďalšou evolúciou typu 6C2300 vznikol v roku 1939 prvý vo väčšej sérii vyrábaný typ 6C2500. Motor s výkonnom 87 až 110 koní v základnom prevedení sa vyznačoval pre alfu typickou konštrukciou, mal rozvod 2xOHC a dva, prípadne častejšie tri spádové karburátory. Vymoženosťou podvozku bola možnosť ovládať tuhosť tlmičov z miesta vodiča. Podvozok sa ponúkal v troch variantoch rázvoru turismo, sport, supersport a viacerých verziách karosérií, hlavne Touring, Pinin Farina a Bertone. V závislosti od výkonu motora dosahoval maximálnu rýchlosť 135 až 200 km/h.



Počas vojny bola fabrika niekoľkokrát bombardovaná čo spôsobilo čiastočné zastavenie výroby, ktorá bola naplno obnovená až v roku 1946. Prvým povojnovým typom bol modifikovaný typ 6C2500 s motorom naladeným až na 145 koní, s tromi karburátormi, ponúkaný až do roku 1952 pod názvom Sport Freccia d`Oro.



Po zhodnotení situácie na konci štyridsiatych rokov sa vedenie firmy rozhodlo pre radikálnu reorganizáciu výroby. Počas predvojnového obdobia sa 85% výrobných kapacít venovalo výrobe leteckých motorov 10% výrobe naftových motorov, nákladných áut a autobusov a iba 5% výrobe osobných automobilov. Nové vedenie sa rozhodlo pre 65% podiel automobilovej výroby a 35% ponechalo pre produkciu nákladných automobilov a leteckých motorov.