27. 6. 1962 predviedla alfa na okruhu v Monze odbornej verejnosti Giuliu, nasledovníka Giulietty a nosný model produkcie počas nasledujúcich desiatich rokov. Nový štvordverový sedan prevzal osvedčenú mechaniku svojho predchodcu, ale objem motora bol zväčšený na 1570 cm3, čím vzrástol výkon základnej verzie na 92 koní. Päťstupňová prevodovka sa stala štandartným vybavením a v prípade ovládania zo stredového tunela sa stala povestnou presnosťou a ľahkosťou radenia. Všetky verzie Sprint a Spider prevzali na začiatok karosérie z Giulietty. Karoséria sedanu s pomerne veľkou zasklenou plochou bola tak dobre navrhnutá, že sa udržala vo výrobe ďalších šestnásť rokov. Vďaka vynikajúcemu aerodynamickému riešeniu napriek svojmu hranatému tvaru získala v odbornej tlači prívlastok ”tvarovaná vetrom”. Základná verzia bola označená TI a dosahovala 165 km/h, silnejšie verzie mali označenie Super, výkon 98 koní a maximálna rýchlosť 175 km/h a TI Super s výkonom 129 koní a rýchlosťou 185 km/h.



Predpokladané zvýšenie výroby bolo obmedzené malou kapacitou pôvodnej fabriky v Portelle. Preto bola v roku 1963 otvorená nová továreň na milánskom predmestí Arese, kde sa hneď aj rozbehla výroba nového kupé Giulia Sprint. Novú karosériu opäť navrhol Bertone. Základný model Sprint GT prevzal motor z Giulie TI s výkonom 92 koní, ale čoskoro dostal dva dvojité karburátory Weber čím stúpol výkon na 106 koní a dosahoval 170 km/h. Silnejšia verzia GTV s dvojitým zapaľovaním mala 115 koní. Od nej odvodená odľahčená verzia GTA sa stala na dlhých desať rokov neporaziteľnou zbraňou na všetkých svetových pretekoch cestovných automobilov. Zvláštnosťou bol v malej sérii vyrábaný kabriolet GTC ktorý na báze Sprint GT vyrábal Touring. Ďalším derivátom základného modelu bol model TZ s karosériou Zagato malosériovo vyrábaný v dvoch generáciách TZ1 a TZ2. Na trubkovom ráme mal karosériu z hliníka, neskôr z laminátu so skrátenou zadnou časťou podľa Kamma. Motor mal v závislosti od konkrétneho prevedenia výkon 115 až 165 koní. Na rozdiel od základného typu mal nezávislé zavesenie zadných kolies, s ktorým automobilka v tom čase experimentovala, keďže automobilové preteky slúžili nielen na skúšanie sériových súčiastok, ale v podstatnej miere aj na overovanie nových konštrukčných prvkov.




V roku 1964 dostali všetky verzie typového radu Giulia sériovo kotúčové brzdy vpredu aj vzadu a radenie sa definitívne presťahovalo pri všetkých verziách na stredový tunel.

V roku 1966 bol predstavený nový základný model, Giulia 1300 s motorom s objemom 1290 cm3 z Giulietty, ale výkonom zvýšeným na 78 koní, vo verzii TI na 82 koní. Tým klesla maximálna rýchlosť na 160 a 165 km/h. Kupé Sprint GT s motorom 1290 cm3 malo prívlastok Junior, výkon 98 koní a maximálnu rýchlosť 180 km/h. Odvodená ostrá verzia analogická s typom Sprint GTA mala označenie GTA Junior a s motorom vybaveným vstrekovaním s udávaným výkonom 170 koní spoľahlivo preháňala konkurentov z dvojlitrovej triedy.

V rovnakom roku bol tiež predstavený nový Spider s karosériou Pinifarina, posledné dielo karosárskeho Majstra. Elegantný automobil nadčasových tvarov s označením Giulia Spider Duetto prevzal bez zmeny mechaniku typu Sprint GTV a s nepatrnými modifikáciami sa udržal vo výrobe 27 rokov, neskôr už bez označenia Giulia a Duetto.



V roku 1967 bol predstavený väčší typ najskôr označený Giulia 1750, neskôr označovaný iba 1750, priamo odvodený z Giulie. Sedan označený 1750 Berlina mal mierne predĺženú podlahovú plošinu Giulie a výrazne modifikovanú prednú a zadnú časť karosérie podľa návrhu Bertone na dostatočné odlíšenie nového typového radu. Karoséria nového typu bola navyše pevnostne optimalizovaná so zosilnením strednej časti pre posádku a deformovateľnou prednou a zadnou časťou podľa nových zásad stavby karosérie s odstupňovanou pevnosťou. Modely Sprint a Spider prevzali karosérie svojich menších bratov iba s drobnými dizajnovými zmenami. Podvozok prevzatý z Giulie mal vpredu tuhšie pružiny a vzadu sériovo stabilizátor. Motor všetkých troch modelov mal objem 1779 cm3 a výkon 115 koní, čo umožňovalo Berline maximálnu rýchlosť 180 km/h, kupé GTV a Spider Veloce jazdili 190 km/h. Ostrá verzia kupé označená 1750 GTAm mala motor s objemom 1962 cm3 vybavený vstrekovaním paliva a dvojitým zapaľovaním a udávaný základný výkon 225 koní.



Povzbudená úspechmi v závodoch cestovných automobilov začala firma v druhej polovici šesťdesiatych rokov pripravovať automobil pre závody prototypov triedy GT. Po dvoch rokoch príprav bol v roku 1968 predstavený typ 33, neskôr označovaný tiež 33.2, vyrábaný v spolupráci so sesterskou firmou Autodelta. Prvé prototypy mali objem motora 1,6 a 1,8 litra a vstrekovanie paliva Lucas, definitívna verzia prvej generácie mala hliníkový vidlicový osemvalec s rozvodom 2xOHC, dvojitým zapaľovaním a nepriamym vstrekovaním Spica. Z objemu 1995 cm3 poskytoval 230 koní. Hliníková karoséria bola prichytená na priestorovom ráme z titanových trubiek veľkého priemeru, ktorý mal vpredu aj vzadu pomocné rámy odliate z elektrónu. Nápravy vpredu aj vzadu boli lichobežníkové. Za sedadlami umiestnený motor poháňal zadné kolesá cez šesťstupňovú prevodovku. So štandartným stálym prevodom dosahoval automobil 260 km/h. Okrem malosériovo vyrábaných 33.2 potrebných pre homologáciu sa na jeho báze vyrobil tiež väčší počet karosárskych štúdií ”Dream Cars”.



V roku 1969 debutoval nový model Giulie s karosériou Zagato najskôr s motorom 1290 cm3 s výkonom 109 koní a maximálnou rýchlosťou 190 km/h, neskôr tiež s motorom 1570 cm3 s výkonom 115 koní a rýchlosťou 195 km/h.



Po troch rokoch výroby sa dočkal modifikácie Spider. Elegantná oblá časť bola kolmo skosená a z modelového označenia vypadlo meno Duetto. Kupé dostalo modifikovanú prednú a zadnú časť.

Celkovo sa v typovom rade Giulia vo väčších či menších sériách vyrábalo do konca šesťdesiatych rokov 18 modelov s rôznymi prevedeniami karosérie a výkonmi motorov s objemom 1290 a 1570 cm3 väčšinou vybavenými dvomi dvojitými karburátormi Weber, v športových prevedeniach tiež s dvojitým zapaľovaním. Snaha výrobcu o rozličný charakter jednotlivých prevedení sa prejavovala hlavne pri konštrukcii detailov, napríklad každý model mal vlastnú palubnú dosku, vlastné prístroje a ich rozmiestnenie. Označenia jednotlivých typov sa menili nielen s časom výroby, ale tiež s ohľadom na predajné miesto. Spider a kupé GT a GTV sa v sedemdesiatych rokoch predávali väčšinou bez označenia Giulia, ale niekedy s prívlastkom Junior aj pri motoroch 1570 cm3, Spider často s prívlastkom Veloce hlavne s motormi 1.8 a 2.0 litra

Na svetovej výstave Expo v Montreale v roku 1967 bolo možné vidieť nápadný prototyp, štylistické cvičenie firmy Bertone na tému kupé triedy Gran Turismo, ktoré sa vďaka použitiu sériových komponentov dostalo v roku 1970 do sériovej výroby pod názvom Alfa Romeo Montreal. Podvozok pochádzal takmer bez zmeny z typu 1750GTV, iba brzdy dostali vpredu aj vzadu ventilované kotúče, motor bol osemvalec z typu 33.2 tentoraz umiestnený vpredu. Sériové kusy mali objem motora zväčšený na 2693 cm3 so štandartným vstrekovaním Spica-AlfaRomeo a výkon znížený na 200 koní, čo stačilo elegantnému kupé na 220 km/h. Menšia obratnosť ťažšieho Montrealu v porovnaní so štvorvalcami GT/GTV spôsobila, že automobil, skôr určený na rýchle a pohodlné cestovanie ako na extrémnu športovú jazdu si u zákazníkov nenašiel väčšiu obľubu.



Začiatkom roka 1971 sa rozhodla firma využiť motor z typu 1750 GTAm, majstra Európy z roku 1970. Jeho implantovaním do štylisticky modifikovaných karosérií typu 1750 vznikol typ 2000, nástupca typu 1750. Motor odvodený z úspešného závodného dvojlitra mal objem 1962 cm3 výkon 133 koní a bol ďalšou modifikáciou známej tisíctristovky z Giulietty. Karosérie boli iba s drobnými dizajnovými zmenami prevzaté z typu 1750, okrem vonkajších zmien pribudli v štandartnej výbave opierky hlavy a na želanie klimatizácia. Sedan s jednoduchým označením 2000 Berlina dosahoval 190 km/h, kupé GTV a Spider Veloce vďaka lepšiemu aerodynamickému tvaru jazdili 195 km/h.



Motor alfa V8 odvodený z typu 33 používal v roku 1971 vo svojich monopostoch tím F1 McLaren.

Už koncom šesťdesiatych rokov sa štát kontrolujúci väčšinu akcií firmy rozhodol riešiť zložitú sociálnu situáciu na juhu Talianska stavbou novej fabriky, ktorá mala zároveň produkovať menší a cenovo dostupnejší automobil. Nová fabrika v Pomigliano d’Arco pri Neapole bola nazvaná Alfa Sud (južná Alfa).

Vedenie firmy pripravovalo nový typ s plnou vážnosťou. Ako hlavného konštruktéra menovali Rudolfa Hrusku, predtým konštruktéra Porsche, Cisitalie a Fiatu, ktorý začal na projekte pracovať už v roku 1967. Konštrukciu podvozku viedol Domenico Chirico, predtým konštruktér Porsche a Autodelty a konštrukciu karosérie Giorgetto Giugiaro, zakladateľ Ital Design. Ich úlohou bolo navrhnúť päťmiestny sedan nižšej objemovej triedy vhodný pre mestskú aj diaľničnú prevádzku s požiadavkou na maximálnu bezpečnosť, to všetko pri zachovaní prístupnej ceny a hlavne všetkých vlastností typických pre značku Alfa Romeo. Výsledok ich práce dostal meno AlfaSud, bol predstavený na turínskom autosalóne v roku 1971 a v odbornej verejnosti spôsobil menší šok. Zatiaľ čo mechanika všetkých dovtedy sériovo vyrábaných typov bola viac či menej evolúciou prvého povojnového typu 1900, AlfaSud bol úplne novou konštrukciou a zo svojich predchodcov neprevzal nič. Najradikálnejšou zmenou bol prechod na predný pohon, pre Alfu netypický a motor, kompaktný plochý štvorvalec s liatinovým blokom a hliníkovými hlavami s pohonom rozvodu OHC dvomi ozubenými remeňmi. Motor s objemom 1186 cm3 s jedným karburátorom mal výkon 63 koní. Predné kolesá boli zavesené na dvojici ramien a odpružené vzperou McPherson, tuhá zadná náprava bola pozdĺžne vedená štyrmi ramenami tvoriacimi Wattove priamovody a priečne vedená Panhardskou tyčou. Brzdy na všetkých kolesách boli kotúčové, vpredu umiestnené na boku štvorstupňovej prevodovky. Karoséria s profilom kupé a mimoriadne bohatým sériovým vybavením (napríklad výškovo nastaviteľné sedadlo vodiča) sa dodávala v štvordverovom a neskôr aj dvojdverovom prevedení. Maximálna rýchlosť obidvoch verzií bola 150 km/h.



S novým typom mala automobilka veľké plány, najmä keď medzi odbornou verejnosťou vzbudil pozornosť vďaka svojim vynikajúcim jazdným vlastnostiam a plánovala ho vyrábať s využitím maximálnej kapacity továrne AlfaSud v počte 1000 áut denne.