V máji roku 1972 bol predstavený ďalší nový typ, Alfetta, ktorý sa zaradil v modelovej ponuke medzi Giuliu a 2000. Sedan strednej triedy s karosériou podľa vlastného návrhu fabriky pokračoval svojou konštrukciou v jedinečnosti svojich predchodcov a bol ďalšou aplikáciou skúseností získaných závodnou činnosťou. Predná náprava bola modifikovaná z predchádzajúcich typov, ale odpruženie vinutými pružinami bolo nahradené torznými tyčami. Úplne nová zadná náprava bola typu DeDion pozdĺžne vedená šikmými ramenami a priečne Wattovým priamovodom. (Rovnakú mal typ 159 Alfetta majster sveta F1 roku 1951 po ktorej dostal nový typ meno) Poháňacia sústava mala usporiadanie Transaxle, spojka, prevodovka a diferenciál spolu so zadnými brzdami tvorili jeden celok. Toto riešenie umožnilo takmer ideálne rozloženie hmotnosti a tým neutrálne správanie sa automobilu. Motor, už vtedy označovaný za historický, rovnaký ako v type 1750 mal výkon 121 koní a umožňoval jazdu rýchlosťou 180 km/h.



Začiatkom sedemdesiatych rokov vypadlo z názvu kupé a spidera na väčšine trhov označenie Giulia a modely sa prezentovali ako samostatné typové rady GT/GTV a Spider, vo verziách s motorom 1,3 litra často s prívlastkom Junior.

V roku 1974 bolo predstavené nové kupé Alfetta GT postavené na skrátenej podlahovej plošine sedanu a využívajúce jeho mechaniku. S karosériou Ital Design s cX 0,39 dosahovalo pri rovnakom výkone motora maximálnu rýchlosť 195 km/h. Cieľom konštruktérov nového kupé bolo navrhnúť absolútne najvyváženejšie auto s najlepšími jazdnými vlastnosťami (”handlingom”).



Ďalšou novinkou bola modernizovaná Giulia, na väčšine trhov pomenovaná Giulia Nuova a predávaná naďalej vo verziách 1,3 a 1,6 litra. Zmeny sa týkali hlavne prednej masky, zadných svetiel, ale aj interiéru a výbavy, drobnými zmenami prešli tiež kupé a Spider.



AlfaSud sa prezentoval v prevedení TI, s dvojdverovou karosériou s drobnými dizajnovými úpravami, päťstupňovou prevodovkou a motorom, ktorý s dvojitým karburátorom Weber mal výkon 69 koní. Maximálna rýchlosť bola 165 km/h.



Základným modelom Alfetty sa stalo prevedenie s motorom 1,6 litra, známym z Giulie a drobnými dizajnovými odlíšeniami.

Úspešný závodný prototyp 33 prešiel počas šiestich rokov výraznými modifikáciami, pre sezónu 1975 bol vybavený trojlitrovým plochým dvanásťvalcom. Jeho účasť v pretekoch bola opäť úspešná, okrem jedného vyhral všetky preteky ktorých sa zúčastnil a získal titul majstra sveta.



Už v prvej polovici sedemdesiatych rokov, keď bol automobilový priemysel v Európe v hlbokom útlme, začali sa prejavovať finančné problémy firmy spôsobené najmä ropnou krízou. K nim sa čoskoro pridružili problémy v novom závode. AlfaSud bol postavený pri Neapole, v kraji v ktorom dovtedy priemyselná výroba neexistovala. Závod s mimoriadne vysokou mierou automatizácie pri výrobe, navrhnutý na produkciu 1000 áut denne vyrábal s problémami 300 kusov. Dôvodom boli výpadky smien dovtedy poľnohospodárskych robotníkov odmietajúcich pracovať v štátnej firme s pevnou pracovnou dobou. Kuriózne závod nestíhal plniť rastúce požiadavky trhu na AlfaSud. Zvýšenie produkcie bolo v dôsledku toho sprevádzané poklesom kvality dielenského spracovania dovtedy veľmi úspešného vozidla. Hlavný závod v Miláne nedokázal pokrývať straty, všetky jeho zisky pohlcoval náročný vývoj a tiež neustála účasť na pretekoch v rozličných kategóriách. Preto sa firma rozhodla v roku 1975 stiahnuť zo všetkých pretekov a neobhajovať viaceré tituly. Rozpracované stroje previedla do súkromných týmov, majstrovské dvanásťvalce z typu 33 začali dodávať v sezóne 1976 pre tím F1 Brabham.

Z dôvodu rozšírenia ponuky sa v roku 1976 predstavila Giulia Diesel so vznetovým motorom Perkins s objemom 1760 cm3. Jeho skromných 52 koní stačilo len na rýchlosť 135 km/h, hlavným argumentom bola vtedy tretinová cena nafty oproti benzínu.

Na trhu stále populárny AlfaSud bol v roku 1977 obohatený o kupé Sprint s karosériou Ital Design pripomínajúcou väčšiu Alfettu GT. Mechanicky bol odvodený od modelu TI, lepšiu dynamiku jazdy zabezpečoval motor prevŕtaný na 1286 cm3 s dvojitým karburátorom Weber s výkonom 75 koní. Maximálna rýchlosť bola 165 km/h.



Pretrvávajúce finančné problémy sa firma rozhodla riešiť racionalizáciou výroby. Snaha o individualizáciu jednotlivých typov a modelov spôsobila mimoriadnu roztrieštenosť výrobného programu. Firma vyrábala automobily s predným aj zadným pohonom, zadný pohon s klasickou koncepciou aj usporiadaním Transaxle, predné nápravy lichobežníkové s odpružením vinutými a torznými pružinami aj trojuholníkové s odpružením McPherson, zadné nápravy tuhé aj De Dion. Motory boli štvorvalcové s usporiadaním v rade aj ploché, osemvalcový vidlicový, pripravovala sa výroba šesťvalcov. Karosérie boli rôzne, sedan s dvomi aj štyrmi dverami, kupé aj spider. Malý sedan AlfaSud sa dodával ako dvojdverový aj štvordverový, o trochu väčší sedan Giulia bol v prevedení 1,3 aj 1,6 litra. Kupé týchto objemových tried boli AlfaSud Sprint s predným pohonom, alebo GT Junior s klasickým usporiadaním. V triede 1,8 litra sa dodával sedan Alfetta a kupé Alfetta GT s usporiadaním Transaxle, dvojlitrová trieda obsahovala známy sedan 2000 Berlina a klasické kupé 2000 GTV, Spider sa vyrábal so všetkými verziami radového štvorvalcového motora. Vyššiu triedu reprezentoval v malých sériách vyrábaný Montreal s vidlicovým osemvalcom. Takáto modelová ponuka pri celkovej ročnej produkcii iba málo prevyšujúcej hranicu 100 000 kusov bola finančne nezvládnuteľná.

V prvom kroku reorganizácie boli kupé GT 1,6 a GTV nahradené modelom Alfetta GT, čím vznikli modely Alfetta GT s motorom 1570 cm3, výkonom 108 koní a maximálnou rýchlosťou 180 km/h a 1779 cm3 s výkonom 121 koní a maximálnou rýchlosťou 195 km/h. Vrcholom bola Alfetta GTV s motorom 1962 cm3 s výkonom 131 koní a maximálnou rýchlosťou 195 km/h. Výroba kupé GT Junior staršej generácie bola z ponuky vypustená.

V tomto období naplno prepukli problémy s typom AlfaSud. Najviac sa prejavila nedostatočná ochrana proti korózii, ale tiež zlá kvalita dielenského spracovania. Finančné straty boli sprevádzané poklesom povesti kvalitných a robustných automobilov, čo vplývalo aj na predaj typov z hlavného závodu v Miláne.

V roku 1977 bol sedan 2000 Berlina nahradený modelom Alfetta 2000. Motor s objemom 1962 cm3 a výkonom 131 koní bol zamontovaný do štylisticky upravenej a modernizovanej karosérie Alfetty. Sedan s bohatou štandartnou výbavou dosahoval rýchlosť 185 km/h.

Najväčšou novinkou roku 1978 bol sedan Giulietta plánovaný ako nástupca predsa len starnúcej Giulie. Karoséria prísne klinového tvaru podľa vlastného návrhu fabriky skrývala mechaniku typu Alfetta s usporiadaním Transaxle. Motory boli prevzaté z Giulie, verzia 1,3 litra mala zmenený pomer vŕtania a zdvihu podľa závodnej GTA a výkon 90 koní, verzia 1,6 litra mala výkon 110 koní. Maximálna rýchlosť bola 165 a 170 km/h.



Ponuka typu AlfaSud bola rozšírená o model Super s motorom 1286 cm3 s výkonom 68 koní a maximálnou rýchlosťou 165 km/h.

Po čiastočných úspechoch v predchádzajúcich sezónach F1 vyhral v roku 1978 Niki Lauda s monopostom Brabham BT46 s motorom Alfa Romeo Grand Prix Švédska a Talianska.

V snahe o prienik do vyššej triedy predstavila Alfa v roku 1979 veľkú limuzínu Alfa 6. Mechanika podvozku bola so zmenami prevzatá z typu Alfetta, ale vzhľadom na charakter limuzíny mal klasické usporiadanie s prevodovkou vpredu. Úplnou novinkou bol motor, vidlicový šesťvalec 2492 cm3 s tromi dvojitými karburátormi Weber, alebo Dell’Orto s rozvodom OHC, pohonom vačkových hriadeľov ozubeným remeňom a s mnohými konštrukčnými prvkami prevzatými z konštrukcie motorov závodných typov 33. Karoséria štylisticky pripomínajúca zväčšenú Alfettu mala mimoriadne bohatú sériovú výbavu. Motor s výkonom 165 koní umožňoval jazdu rýchlosťou 195 km/h, riadenie uľahčoval posilňovač riadenia ktorého účinok klesal s rýchlosťou.



Alfetta bola obohatená o nový model TD s prepĺňaným vznetovým motorom od sesterskej firmy VM. Vďaka štvorvalcu 1995 cm3 s výkonom 82 koní dosahovala maximálnu rýchlosť 165 km/h, čím sa stala najrýchlejším sériovo vyrábaným sedanom s dieselovým motorom.

Napriek finančným problémom sa firma v roku 1979 rozhodla zúčastňovať pretekov F1 s monopostom N179 vlastnej konštrukcie, dvanásťvalcový motor mal zmenenú konštrukciu bloku na vidlicové usporiadanie, lebo plochý motor neumožňoval využiť konštrukciu ”wing cars”. Okrem továrenského tímu, ktorý v sezóne 1979 absolvoval iba časť pretekov používal motor V12 až do konca roku aj tím Brabham. Od roku 1980 absolvoval tím Alfy celú sezónu.

Šesťvalec z typu 6 vybavený elektronicky riadeným vstrekovaním bol v roku 1980 zamontovaný do zosilnenej karosérie Alfetty GTV postavenej na zosilnenom podvozku a vznikol nový model GTV6 2,5 ponúkaný od roku 1981, neskôr boli kupé v modelovej ponuke prezentované ako samostatný typový rad GT/GTV/GTV6. GTV 6 2,5 preukázal svoje kvality v roku 1982, keď získal svetový rekord v priemernej rýchlosti na 1000 míl pre sériové automobily. S rýchlosťou 202,3 km/h prevzal rekord od predchádzajúceho držiteľa Lamborghini Countach (196,5 km/h).

Oživiť ponuku typu AlfaSud prichádza v roku 1981 nový model TI s motorom 1490 cm3 pri ktorom dvojitý karburátor nahradili dva dvojité. Výkon 95 koní postačoval na maximálnu rýchlosť 176 km/h.

Sezónu 1981 absolvovala Alfa ešte s upraveným monopostom N179C, ale ani angažovanie Maria Andrettiho, nepomohlo presadiť sa proti tímom Ferrari, Ligier a McLaren, ktorí už prešli na prepĺňané motory 1,5 litra. Preto pre sezónu 1982 pripravili nový monopost 182 s motorom V8 s objemom 1,5 litra prepĺňaný dvojicou turbodúchadiel. Kuriozitou bolo použitie ôsmich karburátorov Dell’Orto namiesto vstrekovania. V roku 1982 vybojovala svoj prvý titul Majstra Európy značiek Alfetta GTV6 2,5.



Giulietta prevzala z Alfetty motory 1,8 a 2,0 litra, v Alfette sa ponúkal aj dvojlitrový motor vybavený vstrekovaním a pre GTV pribudol nový model Turbodelta s prepĺňaným dvojlitrom s výkonom 150 koní. Modernizácii, hlavne v oblasti dizajnu sa podrobili tiež kupé GT/GTV/GTV6.