Zlú povesť typu AlfaSud sa firma rozhodla riešiť radikálne. V roku 1983 zastavila jeho výrobu okrem modelov TI a Sprint, ale úspešnú mechaniku použila v dvoch nových typoch.

Menšia Arna (Alfa Romeo Nissan Auto) vznikla ako výsledok kooperácie Alfy a Nissanu a ako cenovo prístupný typ mala konkurovať hlavne domácemu rivalovi Fiatu. Nezmenená mechanika typu AlfaSud bola implantovaná do karosérie Nissanu Cherry. Motor s objemom 1180 cm3 mal výkon 63 koní a umožňoval jazdu rýchlosťou 150 km/h. Na montáž nového typu bola určená nová továreň v Pratola Serra. Na trhu sa však tento hybrid napriek priaznivej cene a dobrým jazdným vlastnostiam nedočkal úspechu.



Druhá novinka Alfa 33 využívala modifikovanú mechaniku typu AlfaSud s novou prednou nápravou a mala úplne novú karosériu, štylisticky príbuznú s Giuliettou. Motory s objemom 1350 a 1490 cm3 mali výkon 79 a 85 koní, maximálna rýchlosť bola 165 a 170 km/h. Úplnou novinkou výrobného programu bol model s pohonom všetkých kolies Alfa 33 4x4, využívajúci upravenú mechaniku silnejšieho modelu. V prvom kroku vývoja bol pohon zadnej nápravy bez medzinápravového diferenciálu zapínaný spojkou umožňujúcou priradiť pohon aj za jazdy.



V júni roku 1983 bola modernizovaná mechanika a karoséria Alfy 6. Okrem známeho motora 2,5 litra, po novom vybavenom vstrekovaním sa ponúkal model Alfa 6 2,0 s motorom objemu 1997 cm3 a výkonom 140 koní a prepĺňaný naftový päťvalec objemu 2494 cm3 s výkonom 105 koní pre model Alfa 6 2,5 Turbo Diesel. Sedan Giuletta bol od roku 1983 tiež ponúkaný so vznetovým motorom, rovnakým ako v type Alfetta s objemom 1995 cm3, dieselová Alfetta dostala aj silnejší štvorvalec s objemom 2393 cm3 a výkonom 95 koní.

Kupé Alfetta GTV6 2,5 obhájilo titul majstra Európy značiek.

O rok neskôr doplnilo ponuku typového radu 33 elegantné kombi Giardinetta, na ktorého dizajne sa podieľal Pinifarina, dodávané taktiež vo verzii 4x4.

Zaujímavou novinkou bol model Giulietta Turbodelta s dvojlitrovým motorom prepĺňaným turbodúchadlom s výkonom 170 koní, ktorý zrýchlil aj tak rýchly sedan na 215 km/h.



V kooperácii s automobilkami Fiat, Lancia a Saab začala Alfa Romeo pod menom projektu ”Tipo4” vývoj automobilu vyššej strednej triedy úplne novej koncepcie.

V roku 1984 sa predstavila Alfa 90 myslená ako nástupca Alfetty. Karoséria Bertone osobitých tvarov bola konštruovaná s požiadavkou na maximálnu bezpečnosť a nabitá novou technikou. Zvláštnosťou bol napríklad predný spoiler automaticky sa vysúvajúci v závislosti na rýchlosti, globálny kontrolný systém, palubný počítač, alebo prístrojová doska modelu 2,5 s digitálnym zobrazovaním prevádzkových veličín. Mechanika bola známa, prevzatá z typov Alfetta a GTV6 2,5. Od začiatku výroby sa dodávali motory 1,8 litra s výkonom 121 koní, 2,0 litra vo verzii s karburátormi, alebo so vstrekovaním paliva s výkonom 131 koní. Vo verzii so vstrekovaním disponoval motor štandartne ďalšou novinkou, variabilným časovaním sacích ventilov. Vznetový motor z Alfetty s objemom 2394 cm3 bol vybavený medzichladičom čím jeho výkon stúpol na 110 koní. Maximálna rýchlosť jednotlivých verzií bola 175 až 205 km/h. Napriek technickým kvalitám novému typu vyčítali nedostatočne dynamický dizajn karosérie a tak sa športovo založení zákazníci prikláňali skôr k menšiemu sedanu Giulietta.



Takmer dvadsať rokov vyrábaný Spider sa podrobil drobným dizajnovým zmenám a v ponuke zostal s motormi 1,6 litra a 2,0 litra.

Zmodernizovaný monopost 182 s osemvalcovým turbomotorom sa proti konkurencii nedokázal úspešnejšie presadiť, ale v závodoch cestovných automobilov získala GTV6 2,5 už tretí titul majstra Európy značiek.

Novinkou roku 1985 bol model Alfa 75 nazvaný na počesť 75. výročia výroby prvého typu (24HP). Giulietta napriek tomu, že bol určený ako jej nástupca zostala ešte vo výrobe. Na rozdiel od predchodcu vrchol ponuky motorov a vybavenia sa posunul o triedu vyššie. Karoséria prísne klinového tvaru vychádzala z dizajnu Giulietty, ale bola ďalej aerodynamicky optimalizovaná. Mechanika podvozku s výnimkou novoskonštruovanej prevodovky nepotrebovala ani po štrnástich rokoch výroby zmenu a bola kompletne prevzatá z Giulietty, pri silnejších motoroch z 90. Od začiatku výroby sa ponúkali motory 1,8 litra 121 koní, 2,0 litra 131 koní osadené karburátormi, vrchol ponuky tvoril model Quadrifoglio Verde so známym šesťvalcovým motorom 2,5 litra s výkonom 156 koní. Vznetový motor VM 2,0 litra mal výkon 95 koní. Maximálna rýchlosť jednotlivých verzií bola 185 až 215 km/h.



Vrcholom ponuky typu 90 sa stal od roku 1985 šesťvalec 2,5 litra s výkonom 160 koní. Neskôr pribudol šesťvalcový dvojliter z typu 6 2,0.

Ani v roku 1985 sa Alfa v pretekoch F1 nepresadila, po zmenách predpisov vyvinuli šesťvalcový aj štvorvalcový prepĺňaný motor, ale na konci sezóny zo scény odstúpila. V pretekoch cestovných vozidiel získala GTV6 2,5 už štvrtýkrát titul majstra Európy.



Novinkou v roku 1986 bol model Alfa 75 Turbo s objemom 1779 cm3 a výkonom 150 koní, určený ako základ nového reprezentanta značky v pretekoch cestovných automobilov. Druhým novým motorom bol vznetový štvorvalec 2,4 litra z typu 90 s výkonom 115 koní.

Po stiahnutí sa zo závodov GP dodávala Alfa motory do tímu Ligier a naďalej aj do tímu Osella, ktorý rovnako ako niektoré ďalšie využíval aj inú mechaniku monopostov Alfa Romeo, používanú v konštrukcii niektorých monopostov ešte aj v sezóne 1989.

Napriek uvedeniu nových typov sa finančná situácia firmy neustále dramaticky zhoršovala a výroba prudko klesala. Najväčšie náklady okrem náročného vývoja pohlcovala účasť snáď vo všetkých pretekoch ktoré boli pre automobily vypísané. Okrem tradičných závodov cestovných automobilov sa Alfa zúčastňovala súťaží, závodov F1, aj prototypov. Aj keď sa kvalita novopredvedených typov výrazne zvýšila, fabrika trpela nízkou produktivitou výroby a športové úspechy nedokázala preniesť na trh. Stav samotnej fabriky ešte zhoršovala kríza v celom štátom kontrolovanom holdingu IRI-Finmechanica. Situácia prinútila vedenie firmy hľadať finančne silného partnera. Po rokovaniach s viacerými výrobcami hlavne Nissanom a General Motors sa pri predaji nakoniec rozhodovalo medzi firmami Fiat a Ford. Novým majiteľom Alfy Romeo sa nakoniec stal s platnosťou od roku 1987 Fiat, ktorý následne vytvoril novú dcérsku spoločnosť Alfa-Lancia Industriale.

V roku 1987 predstavila Alfa nový modernizovaný motor 2,0 litra označený Twin Spark. Klasický dvojliter (stále derivát motora 1,3 litra z roku 1954 !) s modifikovanou hlavou valcov mal okrem zlepšeného variabilného časovania sacích ventilov dvojité zapaľovanie. Zmeny priniesli zvýšenie výkonu na 150 koní, zmenšenie spotreby a sledovaných emisií.

Najväčšou novinkou roka bol sedan vyššej strednej triedy Alfa 164, úplne novej konštrukcie, s nadčasovou karosériou Pininfarina, výsledok prác na projekte ”Tipo 4”. Zo všetkých štvorčiat prišla Alfa na trh ako posledná, až po tom, ako sa konštruktérom podarilo vyladiť podvozok najsilnejšej verzie na úroveň zodpovedajúcu tradícii značky. Revolúciou bol prechod na predný pohon a priečne usporiadanie poháňacieho ústrojenstva. Motory boli uložené na hydraulických lôžkach v pomocnom ráme, ktorý niesol aj prednú nápravu typu McPherson. Zadná náprava bola viacprvková s nezávislým zavesením kolies. Na začiatku výroby paleta motorov obsahovala dvojlitrový Twin Spark s výkonom 148 koní, naftový motor VM 2,5 litra s výkonom 117 koní a vrchol ponuky tvoril trojlitrový motor V6 s výkonom 188 koní, odvodený od známeho 2,5 litra. Pre niektoré trhy sa dodával tiež prepĺňaný dvojlitrový motor s výkonom 175 koní odvodený z motora Lancie Thema. Karosérie bola riešená nielen s ohľadom na aerodynamické vlastnosti ale hlavne s požiadavkou na nadpriemernú bezpečnosť. Maximálna rýchlosť jednotlivých modelov bola vďaka silným motorom a tvaru karosérie s cX 0,30 od 200 do 230 km/h.



Po predstavení Alfy 164 skončila výroba medzitým modernizovanej Alfy 90.